Čapkove drobné prózy, v ktorých necháva hovoriť aj prekvapivé hovorcovia, ako sú výkal, peň, ploštice alebo mucha, zosmiešňujú nabubrelú vážnosť mnohých našich výrokov. Drobné anekdoty, z ktorých vykukuje osteň absurdity, vyjadrujú autorove obavy pred odľudštením života, pred stratou úprimného záujmu o druhých ľudí. Čapek ironizuje snahu môcť podriadiť spoločnosť mechanizovanému poriadku a vyzdvihuje jednotlivca, ktorý sa dokáže v komplikovanom svete samostatne rozhodovať.
Aj tu obdivujeme autorove jazykové majstrovstvá, napríklad výrazový ohňostroj vo Vynálezcovi, do ktorého Čapek stvoril na štyridsať nových, neexistujúcich slov, ktoré pritom vnímame ako známe, hoci ide o autorove novotvary.
V súčasnej dobe, pre ktorú je znovu príznačná priepasť medzi úlisnými slovami a hrozivými činmi, oceníme dôsledné mravné vyznenie Čapkových próz. Jednotlivec nemôže byť zbavený zodpovednosti za spoločenské zlo, a to ani svojim strachom. Postoj ľudských oviec je ironizovaný: „Nech ma zabijú, len keď ma vedú.“ A inde: „Toľko nenávisti, pán bože! Čo sa to len s ľuďmi stalo! Asi sa cez noc všetko zmenilo. … Pán Varga si tesne pripomenul svoje vdovstvo. Keby nebožka žena bola živá – tá by sa snáď nezmenila?“