Groteska Bakšiš sa pôvodne mala volať Báj. Akoby spisovateľ chcel naznačiť čitatelia, že príbeh, ktorý nám rozpráva, je dielom anonymného rozprávača. Toho, ktorý si vybájil ich život a rozpráva nám ho. Dokonca ho stavil priamo do deja ako manipulátora osudy svojich hrdinov, čubky Daniely nesmiernej krásy a mladučkého panike Jakoubka. Tým snovačom je škriatok, ktorý býva v dutine kremeláka, odkiaľ vystrnadil sýčka, a žije v dedinských báchorkách a povedačkách ako ratej alebo inde zas kres, a ktovie, ako inak. „Tí, ktorí ma niekedy stretli, alebo čo som sa im prichytil do sna, považujú ma omylom za zlú bytosť. Ale ja som v skutočnosti mimo dobro a zlo. Som jediný škriatok, ktorý vám nikdy neublíži, ale tiež nikdy neprospeje.“ Škriatok si svoje rozprávanie rozmarne užíva. Obracia osudy hrdinov ako krajčír svadobný oblek panike Jakoubka, berie mieru, stehuje, poopravuje, rozparie a zase zošíva, vypcháva ramená, zaberá a uberá, občas pridá čipku, inokedy trhne látkou, predlžuje nohavice, šacuje vrecká alebo príbehy, podšíva podšívku. A ona podšívka podšitá je sám Jiří Kratochvil. On je ten škriatok v dutine stromu fascinovaný ľudským pohlavím. Ústami škriatkovými nám priznáva: „A mojou najväčšou žiadostivosťou je uviesť do chodu nejaký rozmarný príbeh. A s chuťou si ho potom odrozprávať. Veď strojím príbehy len preto, aby som ich potom mohol rozprávať.“ Slovo bakshish znamená v perzštine dar. Jiří Kratochvil nám prostredníctvom svojho škriatka rozprávača daroval originálny variant večného príbehu muža a ženy.