Zväzok sústreďuje v úplnosti samostatnú prozaickú a dramatickú tvorbu J. Čapka (1887–1945) do roku 1930: poviedkové knihy Lelio a Pro delfína, časopisecky publikované práce Živý plameň, Tri prózy, Jeseň 1914 a Chlapec, divadelnú hru Gassirova lutna, filmová libreta Lakomec a Moc povery a konečne aj prózu Tieň paprade. V chronologickom usporiadaní predstavuje Čapkovu cestu k vlastnému epickému výrazu prestúpenému reflexiou metafyzických tém, ich ťažoby a naliehavosti, ako aj náznakovou prítomnosťou autorovho „druhého“ literárneho domova, tj činnosti kriticko-esejistickej, triebiacej Čapkov rozvažujúci štýl a zmysel pre la umeleckého) diania. Prvýkrát je tu teda príležitosť ukázať celok Čapkovej „voľnej“ literárnej tvorby, počnúc emancipáciou od prác písaných spoločne s bratom Karlom. Prózy vznikajúce pred prvou svetovou vojnou av jej priebehu tematizujú konfrontáciu nezabezpečenej, troskotajúcej existencie s premenlivou povahou moderného časopriestoru. Stretnutie s avantgardnou estetikou súčasných umeleckých prúdov (kubizmus, expresionizmus, futurizmus) roztvorilo v Čapkových raných prózach vejár „figuratívnych“ možností: zachytávajú mnohotematickosť novej skutočnosti a jej roztvorenú, ubiehajúcu perspektívu v poukaze k všudy učučujúcu všude učučujúcu a ubiehajúcu perspektívu. Jeho ústrednou snahou bolo dospieť prostredníctvom tvarových premien k názoru novej skúsenosti, k skúsenosti nového výrazu, k zážitku naratívneho a popisného slova-obrazu zachytávajúceho udalosť imaginatívneho videnia aj s ňou spojenú ťaživú myšlienku. Dramatické útvary z 20. rokov zachytávajú Čapkove pokusy o alegoricko-utopickú hru. Reagovali – často aj ironickou perziflážou – na revolučnú tému ľavých avantgard začiatku 20. rokov, spochybňovali spásnosť kolektivistického sociálneho experimentu a apelovali na individuálnu zodpovednosť. Zväzok uzatvára próza Tieň paprade, zjednocujúca mnohé z autorových doterajších tematických okruhov a tvárnych postupov v myticko-baladickom podaní údelu človeka.