Miloš Hoznauer býva označovaný za živú legendu pražských češtinárov – kantorské povolanie si zvolil na maturitnom večierku akosi z recesie, ale stalo sa mu celoživotným údelom. Dodnes k nemu ale má zvláštny vzťah. Na jednej strane súhlasí so sloganom „som kantor, kto je menej“, ale na druhej strane by ani dnes inak nevolil. A ako učil? Svoju učiteľskú prácu vždy ponímal ako jedno veľké divadelné predstavenie: vstúpil do triedy, opona sa rozhrnula a predstavenie mohlo začať. A čím viac sa ho zúčastnilo aj publikum, tým lepšie… Z jeho pedagogického pôsobenia vychádza aj táto kniha. Nie je len jednoduchým sledom najrôznejších školských historiek, vrátane autorových vlastných trapasov a pedagogických pokleskov, ale aj humorne podaným obrazom nášho ťažko skúšaného školstva v poslednom polstoročí. A pretože ako češtinár a literárny historik prežil Hoznauer život spojený s literatúrou, nájdeme tu aj mnohé jej premeny v tomto období. Každý čitateľ spoznal školu na vlastnej koži, môže teda Hoznauerove postrehy porovnávať s osobnou skúsenosťou. Možno však hocikoho prekvapí, čo všetko sa v škole dá prežiť a že kantorské povolanie môže byť aj veľmi tvorivé a dobrodružné…