Občas sa stane, že v polovici pretekov zabudnete, prečo vlastne súťažíte. Život sa niekedy zastaví. Či už je to vedomie smrti, osobné zlyhanie, stratené ilúzie, alebo prostý strach, nevyhnutne s nimi prichádzajú aj úzkosti, pochybnosti a otázky. Sú to okamihy, ktoré nútia premýšľať vlastné bytie v jasnom svetle, ktorého svit často nepraje spoločenským konvenciám a tomu „byť ako ostatní“. A to, čomu praje, sa zdá byť také desivé, uhrančivé a lákavé zároveň… Prozaička Viktória Hanišová po troch románoch obhajuje subtílnejší a zovretejší priestor poviedky. Tematicky prepojené svižné texty sú ako dobre mienené facky: zabolia, ale preberú. Rovnako ako protagonisti poviedok z Dlhej trate sa aj čitateľ musí neraz zastaviť a sám seba sa pýtať: Aký má toto všetko zmysel? Možno to nie je príjemné pomyslenie, ale kto raz začne, už nemôže späť. A to isté sa dá povedať aj o Dlhej trati. Možno to nie je nič ľúbivé — ale čítať prestať nemožno.