Joyceovi Dublinčania patria k vrcholným dielam modernej prózy. Na rozdiel od olbrímieho románu Odyseus sa v nich autor nepokúša o žiadny štylistický experiment zobrazujúci bezmála celý svet, ale v pätnástich poviedkach „len“ minimalisticky popisuje a analyzuje svojich blížnych, príslušníkov dublinskej strednej triedy zo začiatku 20. storočia. Ako podotýka írsky básnik a kritik Justin Quinn, autor vynikajúceho doslova ku knihe, Joyce sa tu znamenite vyrovnal s neľahkou úlohou: napísať pôsobivú poviedku, v ktorej sa toho vlastne veľmi nedeje. Podarilo sa mu to vďaka zobrazeniu „epifánie“, okamihu prehliadnutia, v ktorom jeho postavy znenazdania nazrú pravdu o svojom živote. Obdobnú epifániu potom môžeme s Dubliňanmi a nad Dubliňanmi prežiť aj my.