Keď som sa rozhodoval, čím budem, mal som o svojej budúcnosti často spory s mojím otcom, alebo, ako by sme boli bývali vtedy v Brne povedali, s mojím tatom. Ale potom som sa mu v duchu ospravedlnil, pretože som pochopil, že to so mnou myslel len dobre.
A potom som napísal poviedky Tata a jeho syn. S mamičkou som sa nikdy neprel, tá stála za mnou. Moja žena Petra mi vždy hovorila, prečo tiež nenapíšem niečo o mamičke. Lenže ja som si myslel, že nemám, o čom by som písal, pretože zomrela skoro, ešte som ani nemal po maturite.
Ale ako šiel čas, chýbala mi mamička stále rovnako a stále sa mi vynárali nejaké spomienky a nedali sa zaplašiť. Tak som sa nakoniec rozhodol, že o nej tiež musím napísať a pri tom písaní som zistil, že je toho viac, než som myslel, aj keď som si pritom veľmi vymýšľal. A tak je teda knižka na svete a moja milovaná mamička v nej ožíva, žije. A ja na ňu nikdy nezabudnem! Arnošt Goldflam, 2020