Súbor poviedok Thomasa Bernharda (1931 až 1989) nastoľuje všetky ústredné témy a postupy autorovej tvorby: problém viny a trestu, inštitucionálnej moci a osudu jedinca, tradície moderného myslenia i jeho sebadeštrukcie. A akokoľvek svet Bernhardovho Rakúska pripomína čitatelia takmer nezameniteľne súčasný český kontext, akokoľvek sa autorova nenávisť a láska k osudovému miestu strednej Európy zdá tak dôverne blízka našim banálnym a tragikomickým príbehom, akokoľvek slová o tuposti štátnej moci často doslovne mapujú aj český priestor. sa snáď ešte priezračnejšie odhaľuje zmysel zláštnej litaničnosti Bernhardovho rozprávania, v ktorom rytmus reči spochybňuje každú ustálenú myšlienku a každú tézu mení na svoj protiklad.
Bernhardov poviedkový súbor nadväzuje na najlepšiu európsku tradíciu tohto literárneho žánru: len máloktorý súčasný rozprávač však dokáže štylistickou vypätosťou a pohybom svojho príhovoru vyjadriť nepriamo napätie existencie postáv, ktoré zobrazuje. Bernhardove poviedky sú neodmysliteľnou súčasťou jeho veľkých románov, rovnako ako je dnes už jeho dielo neodmysliteľnou súčasťou veľkej prózy dvadsiateho storočia.