Akrobat Bobi prináša ľuďom náhorné plošiny radosť tým, že ich naučí potrebe „zbytočne premárneného času“, času stráveného prechádzaním a sledovaním prírody; robí tak prostými vecami: výsadbou narcisov namiesto zemiakov, privedením jeleňa, ktorý je zámienkou k bujarej hostine, jednoduchými a takmer zabudnutými gestami… Rodí sa bratstvo, zakladá „spoločenstvo“. Aby však radosť zostala, musí každý dosiahnuť vnútorný mier. Ale práve tu nakoniec Bobiho práca narazí a v deji dochádza k zvratu. V poetickom románe Jean Giono ospevuje život blízky krajine, slávu polí a lesov i múdrosť pastierov.

Už dávno som túžil napísať román, v ktorom by som sa pokúsil vystihnúť polyfóniu života. Zdá sa mi, že v dnešných knihách je venovaných príliš veľa miesta ničotnostiam, kým skutočná, význačná krása je zanedbávaná. Vo väčšine kníh je stále len jeden prvok, jedinej semeno lásky vo všetkých variáciách a pôdu im dodáva vždy len človek. Román bez ľudí je ťažko mysliteľný, ale existuje… Rieka je živá bytosť so svojou láskou i zlosťou, svojou silou, so svojím náhodným šťastím, so svojimi chorobami i so svojou túžbou po dobrodružstvách. Tiež potoky a pramene sú živé bytosti: milujú, podvádzajú, klamú, zrádzajú, sú krásne v kvete av machu. Lesy dýchajú. Luka a pastviny, pahorky, morské brehy, oceány, údolia, vrcholky hôr vydané blesku, ponuré skalné steny, na ktorých vyčíňa od pradávna víchor: všetko to nie je len pastva pre naše oči, ale spoločnosť živých bytostí. Poznáme doteraz nanajvýš ich anatómiu. Ak nás obklopujú tajomstvom zo všetkých strán, je to preto, že sme doposiaľ nepostihli psychológiu zeme, rastlín, riek a morí. (…) Kto žil nejaký čas v horskej krajine, tomu netreba hovoriť, aký priestor zaberá pohorie v reči ľudí. V rybárskej dedine je to more; pri roľníku poľa a luka. Človeka nemožno izolovať. Nie je izolovaný: tvár krajiny sídli v jeho srdci.
Jean Giono

Jean Giono je českým čitateľom známy predovšetkým vďaka novele Muž, ktorý sadil stromy.