Štrnásť drobných vycizelovaných próz. Každá nasledujúca je vždy o niečo dlhšia. Sotva viditeľný detail z jednej v inej maniakálne bujnia, hrozí, že zo stránok knihy prenikne do našich životov a dokáže, že sú len zápisom kohosi cudzieho – ako v poslednej poviedke súboru. Alexej Cvetkov (1975) si vo svojich snových, jarmočne rozprávkových, fantaskných i vedeckofantastických textoch nemilosrdne podáva svoju súčasnosť plnú osamenia, je však ďalek akéhokoľvek aktivizmu. Čitateľov, ktorý sa blažene kúpe v jeho vycibrenom štýle, strháva prúdom asociácií a obrazov – sebavedome potom svojim utopencom kraľuje.