Ako blízko môžeme byť ľuďom, ktorých milujeme?
Fotograf sleduje svojho adoptívneho syna, so záujmom aj odstupom zároveň, jeho žena ten pohľad vidí, a tým by sa to mohlo celé pokaziť. Starý muž spomína na cestu na ostrov Nantucket, poslednú spoločnú výpravu s priateľmi a do domu, ktorý je zatiaľ len nahrubo postavený, slovami sa kreslí do vzduchu.
Žena rozpráva o jednom dni pri jazere, o jednom nešťastí a možno aj o jednej veľkej láske. Dieťa prvýkrát v živote spáli vec, ktorá bola pre neho dlho dôležitá.
Postavy Judith Hermannovej sú niekedy úplne bezbranné. O to intenzívnejšie sú ich stretnutia s inými, milovanými alebo cudzími ľuďmi. Tieto momenty nastávajú mimovoľne, bez vzruchu a pod povrchom vyvolávajú existenciálnu ťažobu. Judith Hermannová používa málo slov, ale medzi nimi sa odohrávajú neuchopiteľné veci.