Dlhšie aj krátke poviedky plné humoru i napätia, kuriozít i sebairónia, epistolárne prózy, prózy žánrovo len ťažko zaraditeľné, ale aj pár fejtónov – to všetko nájdete v novej knižke Jána Velíška. Predovšetkým sa tu ale stretnete so živou, vycibrenou slovenčinou, hlásiacou sa celkom nepokryte k tradícii Jozefa Škvoreckého, o ktorú sa občas môžete aj porezať ako o ostrý list trávy na jarnej lúke. So slovenčinou, ktorou niektorým z nás tak veľmi chýbame v dnes tak módnej estetike pastózneho hnusu, v dnešnej e-mailovej štylistike, ktorá si len občas pripomenie, že existuje niečo ako interpunkcia, o diakritike nehovoriac. V čase, keď mnohým autorom robí problémy vyjadriť subtílnejšiu emocionálnu situáciu bez toho, aby použili smajlíkov či iných šklebanov. V čase, keď už mnoho z nás zabudlo na krehkú tichú hrôzu jedinej kvapky krvi v bielych plátkoch ruže, osamelo ležiacej na navoskovaných parketách edwardiánskeho salónu. Na tichú krásnu hrôzu, ktorú tak dobre poznali Ambrose Bierce, Roald Dahl, a predovšetkým jeden geniálny bostonský narkoman a alkoholik.