Po svojej prozaickej prvotine Kúpele sa Martin Reiner po rokoch autorsky znova vracia k próze. Keby sa do kníh vkladali aj ich príbehy líčiace cestu, akú dielo prešlo od počatia až k finále, v prípade prózy Lucka, Maceška a ja by to bolo čítanie veľmi objemné, vzrušujúce a dramatické: prvé a posledné verzie sú totiž od seba vzdialené o jeden vesmír. Kniha si hľadala svoju podobu niekoľko rokov. Čo však zaujme najskôr len literárneho historika, nemusí vôbec zaujímať čitateľov. Toho zaujíma výsledok. A aký je? Je to príbeh o jemných a krehkých veciach: o otcovskom vzťahu dospelého mladíka k cudziemu dievčatku, o jeho dlhoročnom hľadaní sexuálnej identity, o takmer detektívnom pátraní po slávnom exilovom básnikovi a jeho minulosti. Tiež o poézii, o bolestných prezretiach, odcudzeniach, stratách aj o smrti. Táto kniha skutočne dozrela. Predovšetkým v tom, ako umne sa prelínajú a násobia osudy postáv akoby z rôznych svetov, keď každá z nich by vydala na samostatnú novelu. Aj v tom, aká sila a pôsobivosť tryská z autorovho básnivého jazyka. Myslím, že v tomto prípade platí, že kniha Lucka, Maceška a ja svojou kvalitou presiahla svojho autora.