Knižka mohla vzniknúť iba vďaka súhre šťastných okolností. Autor spomienok, vyslúžilý rakúsko-uhorský námorník Čeněk Vrba (1888–1968), by sa určite čudoval, že dostali práve túto podobu. Rád svoje príbehy, ktoré sám nazýval „povedačkami“, rozprával a inšpiroval tak svojho staršieho syna Čeňka k tomu, že ich nakoniec nahral, aby zostali zachované aj potomkom. Nahrávalo sa v roku 1962 ešte na starý cievkový magnetofón. Rozprávači vtedy bolo 74 rokov. Keď syn Čenek v roku 1968 emigroval, dostali sa s ním nahrávky až do Kanady. V osemdesiatych rokoch minulého storočia som získal ich kópiu na magnetofónovej kazete. Vek pôvodné nahrávky aj kopírovanie spôsobili zhoršenie kvality už tak nedokonalého zápisu. Bolo treba prepísať hovorené slovo do písomnej podoby, čo sa podarilo až po mnohonásobnom počúvaní. Korektúry som potom robil ešte podľa digitálneho prepisu nahrávky, pri ktorom sa podarilo, za cenu skreslenia, pôvodný zvuk trochu vylepšiť. Aj tak sa ale nepodarilo prepísať úplne všetko. Dlho som premýšľal, či by som mal rozprávanie publikovať v autentickej podobe, alebo či by som ich mal na tento účel literárne „učesať“. Nakoniec zvíťazil prvý variant. Tam, kde rozprávači nebolo napriek opakovanému počúvaniu rozumieť, nedopĺňal som chýbajúce slová, ale použil som značky v podobe troch pomlčiek. Tri bodky pre zmenu znamenajú váhanie, formuláciu myšlienok, hľadanie vhodného obratu. V zátvorkách sú uvádzané nie príliš časté vstupy syna, manželky i jedného z vnukov, nie však všetky. Sú väčšinou zaradené len tie otázky či glosy, na ktoré rozprávač nejako reaguje. Snažil som sa zachovať čo najviac z pôvodnej atmosféry „povedačiek“. Ich zvukový originál má však svoje prednosti. Zachytáva aj bitie hodín, umývanie riadu (spomínalo sa v kuchyni), štekot psa aj vzdialený hlas kozy, pripomínajúci, že by mala byť podojená. Ale aj tak snáď niečo z onej atmosféry zostalo.