Tematicky aj štylisticky rôznorodé poviedky súboru Neľahké idyly, ktoré v slovenskom preklade vychádzajú prvýkrát, spája sústredená vnímavosť ku všetkému, čím človek o sebe vypovedá a čím veci vypovedajú o človeku. Úvodné texty sú spomienkami na krajinu detstva, na Ligúrii – magický priestor medzi morom a skalami. Zároveň sú najzreteľnejším dokladom lyrického základu calvinovského „realizmu“, jedinečného daru básnického videnia, schopnosti odovzdávať slovom neobyčajne presné, čisté a emocionálne pôsobivé obrazy. Ďalšie poviedky evokujú skúsenosť odboja, vojny a násilia a bývajú charakterizované ako rozprávanie s prvkami napätia a hrôzy. Iné čerpajú z povojnového chaosu a zachytávajú obyčajných hrdinov s ich primitívnymi túžbami. Rad textov sa pohráva s rozprávkovou topikou a zvláštny blok potom predstavujú poviedky o prosťáčku Marcovaldovi, v ktorých je zobrazený fenomén moderného veľkomesta. Neľahké idyly dokazujú, že Italo Calvino je aj v rámci maupassantovsko-čechovovskej poviedkovej tradície úplne výnimočným autorom.