Obraz českej povojnovej avantgardy tak, ako je dnes tradovaný, sa utváral predovšetkým na základe básnických textov a textov programového rázu. Doteraz prehliadanou zložkou dobového literárneho života zostala bohatá prozaická produkcia rokov 1919–1924, na ktorej sa podieľali členovia oboch ústredných avantgardných zoskupení Devětsilu a Literárnej skupiny. Antológia Neplač, vstaň a strieľaj! je pokusom revidovať kanonický výklad zvoleného obdobia a predstaviť širšiemu publiku kľúčové prozaické texty „poviedkovej epidémie“ raných dvadsiatych rokov. Antológia prináša poviedky popredných (V. Vančura, J. Wolker, L. Blatný, Č. Žeriabek atď.) aj menej známych (M. Nohejl, K. Hradec, I. Suk, B. Vlček atď.) autorov z okruhu Devětsilu a Literárne skupiny; väčšina poviedok je dnes k dispozícii iba v dobových časopisoch a horšie dostupných knižných súboroch. Gesto umiestňujúce do jedného súboru umelca potvrdené autoritou kánonu spoločne s autormi pozabudnutými a zabudnutými chce upozorniť na skrytú líniu umeleckej prózy a na jej kľúčové témy, ktoré sa ukázali ako významné v nasledujúcich rokoch. – Usporiadateľka súboru v predslove v porovnávacej perspektíve predstavuje obe avantgardné skupiny a následne sa zameriava na hlavné princípy a kľúčové témy českej avantgardnej prózy. Predslov prináša pokus o nový pohľad na vzťah ústredných opozícií avantgarda × expresionizmus, individualizmus × kolektivizmus v českom prostredí a na ich manifestáciu v prozaickej tvorbe. Osobitná pozornosť je venovaná motívu davu ako hlavnej dobovej manifestácii kolektívu, typológii individuálnych postáv z davu vyčnievajúcich (cudzinec, vydedenec atď.) a dobovo príznačnej figúre antropomorfizácie.