Paci, paci, pacičky = skvele rozprávané roky pod psa. Viac či menej autobiografických próz, ktoré sa viac či menej satiricky či nostalgicky obzerajú za dobou pred novembrom 1989, nájdeme v našej literatúre nemálo. Napriek tomu Baumanovo ironické Paci, paci, pacičky z pomyselného radu niekoľkonásobne vybočuje: predovšetkým svojím štýlom rozprávania, ktoré pripomenie na etudy detské i nedetské (v prípade chlapca všelijako zneužívaného a neberúceho servítky teda skôr nedetské) aj na rozprávanie hrabalovských postáv, s spontaneitou a nenútenosťou. Výnimočné je tiež až šokujúcou otvorenosťou vo výklade vnútorného a intímneho života. Ústredný hrdina má príšerné detstvo, otca stalinistu každým coulom, tj aj na „domácom fronte“, a až postupom času sa vymaňuje z limitov rodinných i dobových a prináša pozoruhodný obraz vlastného zrenia i coming-outu v dobách značne neliberálnych. Nad Baumanovou knihou sa budete smiať nahlas, hoci je jej svet vlastne trochu krasmutný. Ak druhé vydanie vychádza bezmála po tridsiatich rokoch od toho prvého, je to tak preto, že aj v kontexte súčasnej literárnej produkcie zostáva úkazom, ktorý ani po troch desaťročiach od svojho napísania nestratil nič zo svojej výnimočnosti a neprehliadnuteľnosti.