Poviedka Siddhárta napísaná v rokoch 1919 až 1922 nesie podtitul „indická báseň“. Vskutku básnickým jazykom sa v nej rozpráva príbeh bráhmanského syna Siddhárthy, ktorý hľadá pravdu a zmysel života. Hermann Hesse (1877–1962) si pri hľadaní cesty z myšlienkových a spoločenských kríz svojej doby iz kríz vlastných berie na pomoc myslenie Východu. Popri čínskej múdrosti sú to predovšetkým prvky hinduizmu a najmä budhizmu, ku ktorému autor dlhé roky inklinoval. Budhizmus však úplne nebol nejakým jeho „vyznaním“ a poviedka Siddhártha je podľa Hesseho vyjadrenia výrazom oslobodenia od zviazanosti indickým myslením. V podstate tu ide o veľmi nemecké hľadanie svojbytnej osobnej existencie, vlastného ja. Nie skrze nejakú náuku, ale osobným úsilím. Ľudské múdrosti sa nemožno naučiť pomocou doktríny, je nutné k nej dospieť vlastným životom.