Dvanásť poviedok a jednu novelu spája chuť rozprávať, či už ide o rozmarné príbehy z ciest do Španielska a Izraela, dobrodružstvo úradníka, bezdomovcov alebo nálepky na toaletách, bláznivé eskapády preborníka v skladaní Rubikovej kocky alebo v natáčaní pornofilmov. Autorovi hrdinovia vrátane jeho alter ega mieri do neznáma, do miest, ktoré ležia tu na okraji spoločnosti, tu za hranicami spánku a inokedy jednoducho len za hranicami. A ešte niečo je spoločné týmto poviedkam – humor, hoci to na prvý dojem znie paradoxne, je to pobavený odstup citlivého pozorovateľa. Prózy Petra Stejskala nezaprú jeho príslušnosť k severočeskej „drsnej škole“, ako ju kedysi napoly vážne, napoly ironicky definoval kritik Ján Nejedlý. Oveľa podstatnejšie však je, že poviedky – poviedky písané za veku kozmomory – majú silu vtiahnuť čitateľov do prúdu rozprávania a zanechať ho na konci možno pobaveného, možno zamysleného, možno dokonca bohatšieho o pár nevšedných metafórov.