Vnímanie priestoru a krajiny je jedným zo základných rysov ľudského myslenia, jeho podoba sa ale v rôznych kultúrach a časových obdobiach líši. Mnohovrstevnatá téma súvisí s kozmografiou rovnako ako s každodenným stretávaním ľudí s krajinou. Špecifické nazeranie sa prejavuje v tvorbe filozofických a teologických konceptov, v spôsobe orientácie v krajine aj v podobách jej popisu, či už s umeleckým, alebo praktickým zámerom. Autor sa v knihe zameriava na obdobie 12.–14. storočia v priestore českých krajín. Popri odraze dobových filozofických konceptov v rôznych druhoch textov sleduje obzvlášť vnímanie troch krajinných typov – lesa, vodných tokov a hôr. V druhej časti sa venuje spôsobom orientácie v krajine a lokalizácie jednotlivých miest v teréne. Vo svojom celku kniha Krajiny českého stredoveku zachytáva výrazný posun myšlienkového konceptu od sveta starej poľnohospodárskej spoločnosti po zrod moderného poňatia, ktorého stopy sú viditeľné už v pozostatkoch textov z vrcholného stredoveku.