Aristoteles napísal spolu tri etiky: Veľkú etiku, Etiku Nikomachovu a jej inú verziu – Etiku Eudémovu. Aristoteles zakladá delenie spravodlivosti na zákonnú spravodlivosť a na spravodlivosť etickú. A práve etickej spravodlivosti sa venuje v diele Etika Nikomachova.

Aristoteles ju považuje za spravodlivosť vo vlastnom zmysle slova, za rovnocennú s ostatnými etickými cnosťami (udatnosť, umiernenosť). To, čo má s nimi spoločné, je rovnosť, ktorej podstatu tvorí stred medzi dvoma krajnosťami. Ako udatnosť je stredom medzi strachom a smelosťou, ako je umiernenosť stredom medzi slasťou a strasťou, tak spravodlivosti patrí miesto v strede medzi páchaním krivdy a znášaním krivdy.

Etická spravodlivosť patrí podľa Aristotela do oblasti dobrého a správneho konania, ktoré človeka vedie k jeho cieľu, plnému životu ako forme šťastia. Spravodlivosť teda nie je formou rozumovej cnosti ako schopnosti správneho teoretického poznania, nie je to cnosť, ktorá sa sprostredkúva učením a skúsenosťou. Je formou povahovej cnosti, ktorá sa získava nácvikom konania a privyknutím na konanie orientované na určitý cieľ.