Jedno zo zlomových diel ruskej náboženskej filozofie začiatku dvadsiateho storočia sa považuje za prácu inklinujúcu k existencialistickým trendom vo filozofii.

Paradoxnosť Šestova spočívala v tom, že bol filozof, teda človek mysliaci a poznávajúci, a tragédiu ľudskej existencie spoznával negujúc poznanie. Bojoval proti tyranii rozumu, moci poznania, ktorá vyhnala človeka z raja na územie samotného poznania, pričom na tento zámer využila ako náradie ten istý rozum.

Šestovov skeptický postoj k rozumu, jeho vystupovanie voči racionalizácii viery našlo výraz najmä v tejto knihe. Jeho nový iracionalizmus je výzvou k vnútornému obráteniu v duchu Kristovho učenia.