Pojednanie Pravda a metóda (1960) sa vedľa Heideggerovho Bytia a času (1927) radí ku kľúčovým dielam nemeckej filozofie 20. storočia ak niekoľkým málo prelomovým príspevkom k otázke povahy humanitných vied vôbec. „Metóda“ v názve knihy naznačuje, že dielo sa zrodilo ako plod 50. a 60. rokov 20. storočia. Povojnové očarenie technológií a viera v zrejmý pokrok techniky sa odrazili v novopozitivistických teóriách vedy a ich presvedčení o spojitom a vzostupnom vývoji vedeckých teórií. Snahy zasadiť aj vedecké teórie do širšieho rámca kultúry (Th. Kuhn) rovnako ako tvrdenia o úplnej anarchii na poli logiky vedeckých teórií (P. Feyerabend) mali ešte len prísť. Gadamerova vlastná rozprava o metóde tak vyrastala z úplne odlišnej tradície. Prepožičiava širší obsah Heideggerovej myšlienke filozofickej hermeneutiky, keď jednak prehlbuje jeho úvahy o bytnosti „hermeneutickej skúsenosti“, o bytnosti dejín a živom bytí v tradícii a jednak prenáša čisto filologický výklad tradície na otvorenú oblasť filozofického pohybu myslenia. Napriek tomu najhlbší prínos Pravdy a metódy netkvie v tom, že predkladá určité dejiny a teóriu (filozofickej) hermeneutiky, ale v jej špekulatívnom nároku. Na otázku po možnosti rozumenia odpovedá tým, že rozkrýva jeho špekulatívny ráz a vyvodzuje tak najneskoršie dôsledky pre samotnú hermeneutickú prax: zdôrazňuje nevyhnutnosť časového odstupu, opisuje hermeneutický kruh, obhajuje produktivitu predrozumenia a dialektiku predsudkov. Proti odcudzeniu metódy vyzdvihuje nemetodické rozumenie a nemetodickú pravdu vecí. Proti formalizmu čistého rozumu, proti predstave slobody ako uvoľnenia od všetkej tradície a autority, ktoré však prinieslo len znevoľnenie filozofie nárokom pozitívnych vied, obhajuje rozumenie ako plod dialekticko-špekulatívnej súčinnosti, trvalého úsilia o vyjasnenie zmyslu tradície a autority ako zdroja tohto zmyslu. Tvárou v tvár napätia medzi metódou a pravdou sa prihovára za návrat k dávnej hĺbke filozofie, ktorej stredom je reč, hra s rečou, ba hra reči samej, ktorá sa v ničom nepodobá formálnej hre podľa pravidiel, ale naopak týka sa pravdivosti obsahov, ktoré sú v hre a oslovujú nás.