Druhý zväzok Gadamerovho projektu filozofickej hermeneutiky výberovo zhŕňa texty zverejnené po prvom vydaní Pravdy a metódy roku 1960. Gadamer sa v nich vyrovnáva s kritickým ohlasom na svoju knihu, keď jednak dejinne prehlbuje a rozširuje, jednak analyticky spresňuje uzlové miesta.

Ku kľúčovým podnetom patrili verejné rozpravy so stúpencami metodologickej hermeneutiky E. Bettim, ED Hirschom jr., alebo H. Albertom (už začiatkom 60. rokov), s J. Habermasom, K.-O. Apelom či A. Wellmerom o univerzalite hermeneutiky (od roku 1967 najprv v diskusiách s Kritickou teóriou o metodológii sociálnych vied) či s francúzskym postštrukturalistickým myslením zastúpeným dekonštrukciou J. Derridy (počnúc rokom 1981).

Gadamer znovu otvára otázky vzťahu medzi hermeneutickou skúsenosťou a metodickým poznaním, pomerom k reči a tradícii, výkladom pojmu „predsudok“ či vzťahom ku kritike ideológie a pod. konkrétne historické doklady pre základné tézy univerzálnej hermeneutiky, tj pre úvahy o zásadne ne-metodickej bytnosti „hermeneutickej skúsenosti“, pre poňatie pojmu „skúsenosti“ a „zakúšania“ (proti pojmom „zážitku“ a „prežívania“, viazaným na subjekt) ako niečoho, čím prechádzame, čo presahuje subjektivitu a stáva sa „dianím“ a „udalosťou“, a nakoniec pre svoj univerzálny pojem „rozumenie“ ako jednoty rozumejúceho a rozumeného, ako vystupovanie zo seba k inému seba samému, ako vyzeranie a pozeranie rozumejúceho na svet , ktoré súvisle prechádza v prezeraní seba samého.