Keď človek stratí ľudské opory, v duši sa objaví túžba a otázka, či život pokračuje ďalej. Nielen vesmír má svoje zákony, aj v ľudskom vnútri sú zákony, ktoré nám ukazujú túžbu po živote, ktorý smrťou nekončí. Táto túžba je vlastná každému ľudskému srdcu. Potrebujeme lásku dostávať, ale máme potrebu ju aj dávať, a to do svojho posledného výdychu. Človek je určený na šťastie, a to je úplne vlastné všetkým ľuďom. Tieto skutočnosti si chorí na konci života zvlášť silne uvedomujú. Samota a opustenosť je najvýznamnejším znakom našej doby, ale aj provokáciou, aby sme v situácii izolácie, zvlášť pri umieraní, niečo dobré vykonali. Mojou prvou odpoveďou na utrpenie, s ktorým som sa stretávala ako zdravotná sestra v nemocnici, bolo zmeniť nelichotivé podmienky umierajúcich ľudí a podporiť rodiny, ktoré by sa chceli starať o svojich blízkych vo svojom vlastnom, prirodzenom prostredí. Viac ako inokedy by som chcela povzbudiť nás všetkých, zdravých ľudí, aby sme sa nebáli vstúpiť do tajomstva umierania svojich blízkych. Potrebujú našu lásku, ale aj praktickú pomoc. Potrebujú dôjsť k nádeji, inak by ich doterajší život postrácal zmysel.