Dejinné zamyslenie nad súpatričnosťou človeka a sveta si všíma tradíciu medzi renesančným mysliteľom Mikulášom Kusánskym a filozofom nemeckého idealizmu GWF Hegelom. Nejedná sa o encyklopedické spracovanie, ale o poukázanie na kľúčové myšlienkové motívy relevantné pre novovekú, ale aj neskoršiu filozofiu. Kapitoly venované okrem oboch uvedených autorov tiež René Descartesovi, Baruchu de Spinozovi a GW Leibnizovi sa koncentrujú okolo vodcovskej témy sily, ktorá vystupuje ako jeden z hlavných rysov novovekej metafysiky i určenie subjektivity, v ktorej západný človek rozumie svojej ľudskosti. Človek je jediná bytosť, ktorá svet nielen má, ale predovšetkým ho utvára. Svetatvornosť bytostne súvisí s ľudskou slobodou a so zrejmosťou pravdy, vďaka ktorej sa svet človeka vôbec môže (do)týkať alebo svietiť, ako znie v slovenskom slove „svet“ označujúcom vágne komplexnú významovosť jednoty a mnohosti života. Svet, pravda a sloboda sú tým, o čo beží v myslení zvanom filozofia. Potiaľ je každá filozofická tematizácia sveta ako veci, o ktorú v myslení beží, zároveň otázkou, čo je sama filozofia, ale aj konkrétnou odpoveďou na ňu. Zároveň je vždy aj otázkou po určení ľudskosti človeka.