Práca na oddelení vrážd pripomínala niekedy Krauzovi jazdu na horskej dráhe: chvíľu hore, chvíľu dole – niekedy nevedeli, kam skôr skočiť, inokedy ako by si vrahovia vyberali náhradné voľno. Za rýchle vyriešenie posledného prípadu si Krauz a Canis vyslúžili šťavnatú odmenu a sľub šéfa, že si až do ďalšieho prípadu môžu oddýchnuť. Canis si šúchal ruky, tešil sa na uvoľnenejší režim, ale Krauz pochybovačne zavrtel hlavou. Neveril, že im osud niečo také dopraje. A tiež nie… Aj keď niekoľko dní nechali kolegov Burgera a Hanzela samotných, aby sa s nájdenou kostrou vysporiadali, ako najlepšie dokážu, tak ich osud naozaj dostihol.