Poštová doručovateľka odstavila moped pred vidieckym stavením. Po kamennom priedomí došla k dverám a zaklopala. Nikto sa neozýval. Všimla si ale, že dvere sú pootvorené. „Pane Havlíček, tu pošta“, zavolala. Nič sa neozývalo. „Pane Havlíčka, nesiem vám list“.
Divné, napríklad spí, preto zavolala znova a hlasnejšie. Že by odišiel a zabudol zamknúť? Aj to je možné. Otvorila dvere dokorán a vstúpila do predsiene. Tu bola prvýkrát. Havlíček ju nikdy nepozval ďalej.
„Pane Havlíčka, ste tu?“ Vošla teda do kuchyne. Zvedavo sa obzerala okolo seba. Bol tu taký neporiadok, aký by sa ale dal od samotného muža a vdovca očakávať. „Pane Havlíčka, pošta, nesiem vám poštu.“ zvolala už veľa nahlas. Otvorila dvere do vedľajšej izby a zostala ako obarená. Tam od stropu viselo na šnúre ľudské telo. V predtuche jej prešiel vnútrom ľadový hrot. „Preboha,“ vydýchla a chytila sa za ústa. Keď sa obrátila, uvidela tvár v škľabe. Bosé nohy viseli zo štruksových nohavíc. V prvej chvíli zostala ako prikovaná k zemi. Dotknúť sa ho v tejto chvíli nedokázala. Bol to šok, naraziť na obesencov. Vyrazila von.
Bežala do protiľahlej stavby, ale tam nikto nebol. Nasadla teda na moped a vydala sa po okresnej ceste smerom na JRD v neďalekom Otíne