V celej tvorčej činnosti postihujúcej už takmer štyridsať rokov sa Bohumil Bača /1943/ snaží o vybudovanie si svojho vlastného svetonázoru podmieneného osobnou skúsenosťou. Sebareflexia v tomto prípade odráža prostredníctvom vnímania svet, bytie, existenciu každého a všetkého a následne stavom autopsie je transformovaná do výtvarného diela. Z istého nadhľadu a teda i odstupu by sme mohli hovoriť o zhostení sa „prepojenia jedného ja so všetkými ostatnými“, čiže predloženú sartrovskú myšlienku je nutné chápať i hľadať v tvorbe Bohumila Baču.