Dejiny možno píšu víťazi. Muziku však majú na svedomí rebeli. Pre väčšinu ľudí sú dejiny hudby iba matným pojmom zo školských učebníc, s ktorým má ich vlastný poslucháčsky záujem len málo spoločného. Pestrému dvadsiatemu storočiu predchádzajú portréty vážnych skladateľov a napudrovaných parochní. Ďalej do minulosti už je len doba chorálov, ľudových piesní, luten a temna. Archeologické nálezy a historické skúmanie však ukazujú, že hudba človeka sprevádza od počiatku ľudstva: piesne boli dôležitou súčasťou lovu i duchovného života, šumenie lúčnych tráv znelo ako koncert. Prečo sa teda z dejín hudby stali nudné zástupy úspešných mužov? Hudobný historik a kritik Ted Gioia vo svojej odvážnej knihe tvrdí, že to je dané všeobecne revolučnými možnosťami hudby. Spoločnosť musela najskôr rebelov potlačiť a až následne ich inovácie spracovala do krotkého hudobného kánonu. Rozprávať dejiny hudby preto pre Gioiu znamená rozprávať príbehy odpadlíkov a čudovníkov, ktorí hľadali nové spôsoby, ako, kde a pre koho vyludzovať zvuky alebo len počúvať.