Dejiny postmodernej architektúry sa už dávno uzavreli. Tento fakt podnecuje dnešných historikov architektúry, a to dokonca aj slovenských, aby tieto dejiny zmapovali. Kniha Emmanuela Petita vyniká medzi takýmito pokusmi svojím teoreticko-analytickým prístupom. Petit si uvedomil, že postmodernizmus sa už od svojich počiatkov po roku 1960 ujal témy, s akou sa v dejinách architektúry stretneme len sporadicky. Ak si zvykla architektúra doby modernizmu i čias starších ladiť svoje prejavy do dôstojného, vážneho, ak nie tragického tónu, postmoderní autori sa naopak rozhodli vsádzať na humor a iróniu. Petit si vybral päticu z nich – Roberta Venturiho, Stanleyho Tigermana, Aratu Isozakiho, Petera Eisenmana a Rema Koolhaasa –, aby sledoval, akú funkciu každý z nich iróniu prikladá a ako s ňou pracuje vo svojich projektoch. Porovnáva pritom myslenie týchto architektov-intelektuálov s ideami slávnych ironizujúcich filozofov, básnikov a literárnych vedcov, od Sókrata cez Giambattistu Vica, bratov Schlegelu, Sorena Kierkegaarda a Friedricha Nietzscheho po Umberta Eca, Jacquesa Der. Hoci problém, aký autor rieši, nie je ľahký, Petitov výklad je veľmi čítavý a presvedčivý. Jeho kniha si kladie za cieľ osloviť ako širšiu obec laických záujemcov o architektúru 20. storočia, tak aj študentov a odborníkov.