Hoci bol Ivo Loos (1934–2009) celoživotnou profesiou architekt, významne sa zapísal aj do dejín modernej českej dokumentaristiky. Do povedomia verejnosti vstúpil ako fotograf v šesťdesiatych rokoch. V roku 1970 debutoval výstavným cyklom Lunaparky /neskôr nazvaný Poute/ v Malej galérii Československého spisovateľa na Národnej triede v Prahe. Vystavený cyklus bol výsledkom desaťročnej práce a vniesol do československej fotografie novú kvalitu. Napriek narastajúcej obľube kinofilmového formátu sa Loos neústupne držal formátu štvorcového. Ako architekt vnímal jeho upokojujúci účinok na obraz. Táto zdanlivá statickosť dáva vyniknúť vnútornej dynamike, skrytej, nevyslovenej, a predsa tak búrlivej. Loose zaujímali hlavne významové vzťahy, ktoré vznikajú vo vzájomných stretoch anonymných ľudských postáv, tvárí, mimiky a gest. Vzťahy, v ktorých je možné vyčítať najrôznejšie spoločenské obsahy. Obyčajnosť, prostrednosť – to Loos hľadal na miestach verejných zhromaždísk. Tušil, že práve v nich, v bežnosti životných stereotypov, je obsiahnutá pravda o nás a našej dobe. Vo svojich fotografiách z ďalších cyklov čo i len začatých sérií dokázal Ivo Loos vystihnúť jedinečnosť situácie a charakter doby. Zostavil sériu „typov“, ktoré spoluvytvárali socialistickú všednosť. Loosove fotografie sú precíznymi dokumentmi, ktoré môžu byť vnímané aj ako podobenstvo o živote v diktatúre sedemdesiatych rokov minulého storočia. A napriek tomu je Loosov pohľad na ľudskú existenciu do značnej miery nadčasový. Fotografia mu bola vizuálnou pamäťou ak jej hlbšiemu významu podotýka, že „má schopnosť povedať nám, čo sme”. Ivo Loos chcel vytvoriť celkový obraz mestskej spoločnosti, svoju fotografickú tvorbu však ukončil v roku 1975. Kniha tvorí prierez jeho cykly: Tváre, Česi, Párkari, Cesty, Púte a Cintoríny zároveň obsahuje sériu unikátnych fotografií vzniku a inštalácie náhrobku Jana Palacha, na ktorom Ivo Loos ako architekt spolupracoval s Olbramom Zoubkom a ktorý bol onedlho po inštalácii zničený príslušníkmi ŠtB.