Juvenília je umelecké dielo z mladých rokov autora, v dnešnej dobe sa používa skôr výraz prvotina Krásnou náhodou objavil Martin Bouda v pozostalosti svojho otca Jiřího tento skvostný cestovný denníček. Prvý zápis v ňom bol uskutočnený 1. októbra 1958 a spoločne nás napadlo vydať ho po šesťdesiatich rokoch v tej istej podobe, v akej ho Jiří Bouda vytvoril. Jazdný záznamník je písaný milo a úsmevne – presne v rovnakom duchu, v akom poznáme jeho ďalšie denníky z neskorších ciest. V pôvabných ilustráciách, ktorými text sprevádza, je možné rozpoznať štýl, v ktorom pokračoval prakticky po celú dobu svojej umeleckej kariéry. Spomína tu staré kolo, ktoré pred rokmi zabavil otcovi a na ktorom prejazdil Čechy krížom krážom, tiež po Morave jazdil, ba aj na Slovensko sa s ním dostal. Najazdil na ňom 23 264 km a nepriamo tak prezradil, že bol v mladosti veľmi zdatným cykloturistom. Následne si zakúpil nový ľahký favorit s vybavením na turistiku, ktorý nazýva môj automobil. V behu života sa potom na jazdenie na bicykli nedostávalo príliš veľa času. Prišla vojna, zamestnanie pri dráhe, rodina, takže na ňom jazdil skôr len do služby a domov. Na poslednej stránke si v roku 1963 zapisuje priamo prorocké slová: „Ale počkajte! Až ja zase budem mať čas, až nebudem v zamestnaní, až budem v penzii! Potom Vám môj automobil ukáže! A ukážeme vám veľké veci! Však už sa na to teším.“ Mohol Jiří Bouda vedieť, že presne za 40 rokov, keď bude naozaj v penzii, uskutoční na tomto bicykli veľkú cestu z Prahy až do Santiaga de Compostela? A potom ešte ďalšie dve veľké cesty? Bolo mu vtedy viac ako 70 rokov. Myslím, že áno, že to vedel. Keď človek v niečo verí, má veľkú šancu, že sa mu to splní. Jazdný záznamník si začal Jiří Bouda písať, keď mal 24 rokov a študoval vtedy na Vysokej škole umeleckopriemyselnej. Popisuje v ňom a ilustráciami sprevádza svoj niekoľkodňový výlet na bicykli. Je to vlastne jeden z našich najstarších cykloturistických cestopisov – navyše predkladaný v originálnej podobe. Druhú časť napísal s odstupom piatich rokov. Zhŕňa, čo všetko sa za ten čas stalo. A opisuje to úsmevne, s humorom jemu vlastným: „Ukončil som školskú dochádzku, prekonal som operáciu prietrže, nastúpil som službu pri dráhe, pol druhého roku som bol na vojne a nakoniec som sa aj oženil. Nič z toho ale nie je také dôležité, ako že som si kúpil nový bicykel.“