Pražské Južné Mesto je opradené mnohými mýtmi a povesťami, je to územie protikladov i nečakaných prekvapení, svet tak trochu sám pre seba, napriek tomu je neoddeliteľnou súčasťou metropoly. Autor textu Ján Lukavec tu prežil celý svoj život a ako zasvätená osoba podáva svedectvo, premýšľa, upozorňuje, kladie otázky. Autor fotografií Karel Cudlín zase život na Južiaku od začiatku 80. rokov do súčasnosti pozoruje a dokumentuje (kniha obsahuje 53 celostránkových snímok).

Od počiatočného tristného rozbahneného prostredia, v ktorom chýbali chodníky, takže sa do neho borili aj kočíky a pri ceste na autobusovú zastávku bolo nutné použiť igelitové vrecká chrániace topánky, sa pražské Južné Mesto niekoľkokrát radikálne zmenilo a asi aj bude naďalej meniť. Pre autora, ktorý tu žije od najútlejšieho detstva, rovnako ako pre tisíce ďalších obyvateľov, ale zostáva „Jižiak“ domovom, útočiskom, základňou.
Práve z tejto perspektívy sú písané esejistické kapitoly o tom, aké stopy zanechalo Južné Mesto v umení, aká je tunajšia spiritualita a spoločenské paradoxy (a nechýbajú tu napríklad zmienky o rôznych – fiktívnych – víziách mýtických počiatkov i eschatologických koncov panelového mesta či o literárnych podobách hororu a výťahovej mystiky). Ide o hľadisko človeka, ktorý nemôže a nechce byť celkom nezaujatý, pretože tu vyrástol, zapustil tu korene a vychováva tu svoje deti; ktorý si uvedomuje rad problémov, ktoré Južné Mesto má, a napriek tomu sa pokúša o jeho opatrnú obranu.
Južné Mesto tak nie je spodobené ako mesto ideálne, nieto ako uskutočnená utopická vízia jeho budovateľov, ale ani ako sluj plná kriminálnych živlov, odosobnených stroskotancov a zúfalcov. Dôležité je, že väčšina ľudí tu býva rada a môže si povedať: Áno, tu som doma.