Hoci sa kniha zaoberá architektúrou, môžeme ju rovnocenne považovať za kulturologickú štúdiu. Architektúra je tu totiž oveľa viac, než sme v dejinách umenia zvyknutí, zasadená do kultúrneho kontextu, slovami autora je v kultúre rozpustená. Architektúru tak možno nahliadnuť cez pojmy kultúry, nie cez dejiny osobností a ich stavieb. Základnou myšlienkou je predpoklad, že vývoj architektúry neurčujú architekti, kritici, dokonca ani politickí vodcovia, naopak, ich premýšľanie a pocit slobodného rozhodovania sú podnecované „pohybom“ obsiahnutým v kultúre, tento pohyb pritom podlieha všeobecným zákonitostiam. Každá kultúra je reakciou na kultúru predchádzajúceho obdobia.

Vladimir Papernyj (nar. 1944 v Moskve) definuje kultúru 1 a kultúru 2, pre prvú je charakteristická avantgarda dvadsiatych rokov, pre druhú tzv. stalinská architektúra tridsiatych až päťdesiatych rokov, avšak, ako sám autor upozorňuje, nemožno oba pojmy striktne časovo obmedziť. Pre kultúru 1 je typické „rozpúšťanie“, pre kultúru 2 „tuhnutie“, v prvej sú architekti ponechaní sami sebe a svojim ideálom, v druhej sa architektúra stáva praktickým nástrojom moci. Navodené princípy sa navyše dajú zovšeobecniť a aplikovať na ďalšie oblasti umeleckej tvorby, dokonca aj iné historické obdobia, vrátane toho, v ktorom žijeme.