Sedemdesiatročný junior Áno, je to tak. Ján Rajlich v tomto roku oslavuje sedemdesiatiny. Chcelo by sa povedať: v plnej sviežosti tvorivej, pedagogickej av mnohých ďalších činnostiach, napr. neúnavnej organizačnej, dokumentačnej a… Ako by tiež nie, keď prídomok mladší, junior (jr.) mu zostane už na celý život. Je to pochopiteľne preto, že sa už v skutočne mladom veku vydal na obdobnú profesijnú dráhu ako jeho otec, ktorého sté výročie narodenia si v tomto roku tiež pripomíname a ktorý sa dožil úctyhodného veku deväťdesiatich šiestich rokov. Práca oboch Rajlichov je síce dobre rozlíšiteľná, ale pretože sa roky obaja súčasne zúčastnili radu medzinárodných bienále, trienále i spolkových výstav (SBB, Združení Q) a uskutočnili aj niekoľko výstav spoločných vo dvojici či skupine viacerých tvorcov rodu Rajlichov, pre „brnianske JR“ sa rozlíšení starší a mladší celkom prirodzene vžilo a je tak tiež uvádzané v desiatkach a stovkách katalógov a dokumentov. Hovorme teda pre zjednodušenie naďalej mladšiemu: Honza… Spomínam si: za necelú desiatku sezón sme v spolupráci s HaDivadlom Brno usporiadali ako Združení Bienále Brno celý rad výstav. Spolkových, autorských aj tematických. Pretože Honza bol popri ďalších aktívnych, predovšetkým brnenských, kolegoch jedným z tých, ktorí sa na ich príprave pravidelne podieľali, niet divu, že k niektorým navrhoval aj propagáciu. V tom čase pôsobili v divadle aj dve mladé a milé ženy, ktoré nám organizačne aj inak pomáhali. Schyľovalo sa k vernisáži výstavy „Novoročenky – PF06!“. Postával som s tými dámami vo foyeri pred plagátom, ktorý navrhol práve Honza. Plagát nesie v tiráži údaj „Design: Jan Rajlich, Jr. 2005“. A dievčatá ho komentovali: „To je pekné, že váš spolok dáva príležitosť aj deťom…“ V tej chvíli po schodoch prichádzali obaja páni Rajlichové a ja som dievčatám vysvetlil, že sa musím ísť pozdraviť s pánom Rajlichom starším a jeho (vtedy päťdesiatpäťročným) dieťaťom a smial som sa. A ony sa začali unáhlene ospravedlňovať. Nemuseli – objavili alebo len správne vycítili jednu (veľmi podstatnú) z vrstiev, ktorá sa Honzovou výtvarnou prácou vinie ako jedna z jeho „červených nití“. Mám na mysli tú vrstvu, ktorá si vo svojej mladistvej, niekedy až bezstarostne detskej hravosti zachováva „večnú“ mladosť. Domnieval som sa, že touto spomienkou by som mohol svoju poznámku k Honzovej práci vlastne zakončiť, pretože som si takmer istý, že ďalšími nemenej dôležitými vrstvami Honzových výtvarných prác (filozofiu, humorom, formou, obsahom a technikami) sa budú podrobnejšie aj odbornejšie zaoberať ostatní prispievatelia tejto jubilejnej knihy. Lenže – len nedávno som mal možnosť sa po prvýkrát po rokoch našej známosti a spolupráce zoznámiť s ukážkami jeho ranej i veľmi ranej tvorby. Odhliadnuté od niekoľkých dielok, ktoré sú vlastné snáď väčšine detí, obsahujú tieto „skicáky“ počiatočné krajinářské záznamy, ktoré sa po celú dobu misií s portrétmi (prevažne otca a ďalších rodinných príslušníkov, v dobách neskorších potom budúce – teraz už niekoľko rokov súčasnej manželky Aleny ) as kresbami, kde sa to figúrami a figúrkami len tak hemží, a to aj keď ony trebárs ležia. Podľa používanej techniky a materiálov sú v nich rýchlo, len akoby písané záznamy tenkými či robustnými ťahmi a jemnými či ostrými farebnými plochami a škvrnami. Vedľa nich sú však celkom jasne vymedzené kompozície, opäť kreslené aj maľované, ktoré svojou stavbou už nesú znaky úplne dokončených listov. (Pri záznamoch z ciest je v ich presnom vnímaní priestoru už viditeľný odkaz k jeho neskorším štúdiám architektúry a designu.)