Kultúrny a umelecký život medzivojnového Československa spoluutvárali aj regióny – mimopražské centrá, dobovo nazývané „vidiek“. Táto bohato obrazovo vybavená publikácia ukazuje, ako sa nová paradigma demokratického kultúrneho rozvoja premietla do umeleckého života v Plzni, centra západných Čiech, vtedy nazývaných „český západ“, a popisuje dejiny jedného z vtedajších najvýznamnejších umeleckých spolkov – Združenie západočeských výtvarných umelcov. V kapitolách venovaných architektúre, maliarstvu, sochárstvu, umeleckému remeslu i edičnej činnosti mapuje podrobne tvorivú aktivitu Združenia v kontexte celorepublikového umeleckého diania až do obdobia okupácie a prvých povojnových rokov. Kniha je prvým uceleným príspevkom k rekonštrukcii situácie českého umenia v druhej štvrtine 20. storočia. Dôkladné spracovanie bádateľsky doposiaľ nevyťažených fondov verejných i súkromných regionálnych archívov a dobovej tlače sprístupňuje objavný materiál týkajúcich sa aj exkluzívnych tém (napr. tvorba a spolupráca Karla Lhoty s Adolfom Loosom vrátane prípadu Müllerovej vily), osvetľuje plzenské pôsobenie známych osôb , Jozef Skupa, Jiří Trnka) a predstavuje umelcov neprávom zabudnutých (architekt Leo Meisl, maliari Josef Hodek, František Pořický, Josef Tetínek ai). Príspevok o edičnej činnosti spolku rozširuje výtvarnú problematiku o oblasť regionálneho literárneho života v súvislosti s básnickou edíciou Tieň, ktorej jednotlivé zbierky (medzi autormi sa objavil aj významný výtvarný teoretik František Kovárna) recenzovali poprední kritici – AM Píša, Zdeněk Kal.