Vincent Makovský vstúpil do povedomia českého novodobého umenia ako výsostný sochár. Táto okolnosť trochu zatlačila do pozadia umelcov prejav kresliarsky. O nápravu sa teraz v tejto knihe pokúša historik umenia Jiří Hlušička. V snahe dospieť k predstave o úhrnnej podobe umelcovho tvorivého odkazu sa mohol spoľahnúť na poznanie, ku ktorému v minulosti dospel už v dvoch knižných monografiách venovaných sochárovej osobnosti a jeho dielu. Mohol tak odkryť úlohu, ktorú kresba v Makovského mnohotvárnom a mnohoznačnom diele zaujíma, a to ako v jeho ranej avantgardnej etape, tak aj neskôr, keď sa pod tlakom spoločenských peripetií po polovici tridsiatych rokov dvadsiateho storočia usiloval stelesniť svoj klasický ideál a kedy obdaril svoje dielo humanistickým étosom. Rozsiahla umelecká pozostalosť, nachádzajúca sa sčasti v rodinnej zbierke a sčasti v štátnych galériách potvrdila, že kresba Vincencovi Makovskému umožnila fixovať prchavú predstavu a poslúžila mu ako neodmysliteľný podnet pre vznik a výsledné stelesnenie ako jeho komorných, tak aj monumentálnych sochárskych realizácií povedomie našej výtvarnej kultúry. Preto aj úvodné štúdie a výber diel v obrazovej časti knihy počítajú s priamou konfrontáciou konkrétneho kresliarskeho a sochárskeho prejavu. Avšak mnohé z Makovského kresliarskych štúdií môžu žiť samy o sebe. Nepredstavujú totiž ani zďaleka iba článok tvorivého procesu, ale vďaka sochárovým objavným prístupom a vyhranenému zmyslu pre objem zobrazeného modelu či zvoleného výjavu rovnako ako vďaka jeho kresliarskym majstrovstvám sa vyznačujú autonómnymi estetickými či výrazovými hodnotami. Táto monografická publikácia z naznačeného poznania vychádza. Za hlavnú pohnútku jej vydania však treba považovať snahu dať nahliadnuť do utajenej a doteraz z veľkej miery úplne neznámej časti tvorivého odkazu Vincenca Makovského a ponúknuť tak ucelenejší pohľad na jeho umeleckú osobnosť.