Ako sa výstavy výtvarného umenia premietajú do jeho písaných dejín? A ako by vyzerali dejiny českého umenia druhej polovice 20. storočia, ak by sme sa na ne pozerali práve z tohto pohľadu?
Zatiaľ čo tradične bývajú dejiny umenia koncipované ako dejiny štýlov a zameriavajú sa na jednotlivé osobnosti a diela, v publikácii Výstava ako médium sú ponímané z pohľadu tzv. exhibition histories, ktoré sa na Západe na prelome milénia stali novou umenovednou disciplínou. České umenie druhej polovice 20. storočia je tak predstavované na pozadí prelomových výstav, ktoré v rokoch 1957–1999 spoluformovali jeho vývoj.
Publikácia na viac ako 1000 stranách rekonštruuje 60 starostlivo vybraných výstav, a to cez texty aj obrazovú dokumentáciu. Výstava je v knihe chápaná ako autonómny formát kultúrnej produkcie, ale zároveň aj ako nástroj na presadenie určitých podôb umenia, jeho funkcií a verejnej legitimizácie. Archív rozdelený do piatich období uvádzajú tri samostatné štúdie, ktoré sledujú metodológiu aktuálneho výstavného diskurzu, dejiny výstav a premieňajúcu sa inštitucionálne podmienky vystavovania daného obdobia i doteraz nespracovanú tému autorov a organizátorov výstav, neskôr označovaných ako kurátori/kurátorky.
Kniha prináša nové pohľady na doterajšie interpretácie vývoja českého výtvarného umenia po roku 1957. Napriek tomu, že sa zaoberá históriou, kladie si otázky, ktoré bezprostredne vychádzajú z podoby súčasného umenia a jeho aktuálnych problémov.