Grafik Michal Cihlář (1960) je považovaný za priekopnícku osobnosť českého moderného linorytu. Touto grafickou technikou sa zhodou šťastných náhod začal zaoberať roku 1980 a čoskoro si uvedomil, že linoryt je napriek svojej primitívnej technológii skutočným rajom neobmedzených tvorivých možností.
Koncom 80. rokov už mal Tehlář brilantne vypracované vlastné postupy pre mnohofarebné sútlače z postupne odrývanej linorytovej matrice. Niektoré grafické listy sú viac ako dvadsiatich farebné, na výstave však nájdete aj sútlač zo 42 farieb. Grafiky dodnes tlačí výhradne ručne, bez tlačiarenského stroja, väčšinou len v náklade okolo siedmich exemplárov. V polovici 90. rokov začína od farebných sútlač prechádzať k linorytom kolorovaným a svoje čiernobiele linoryty starostlivo vyfarbuje bežne dostupnými anilinkami. To mu umožnilo dostať sa cez svoje skoré pop-artové obdobie až na hranicu fotorealizmu. Typické je pre neho aj časté striedanie tém, ktoré si podľa svojich potrieb často vynucuje jeho široký záber v oblasti úžitkovej grafiky. Najmä knižné a novinové ilustrácie sú svojim námetom i prevedením nezameniteľné. Na prelome tisícročia svojimi linorytmi vytvoril aj originálny imidž pražskej zoo. Za svoj prínos na poli voľnej a úžitkovej grafiky dostal presne pred dvadsiatimi rokmi prestížnu Cenu Vladimíra Boudníka.
Tehlárova voľná tvorba nezaprie jeho vzťah ku klasickému umeniu, kedy sa ešte portrét podobal portrétovanému a zo zátišia vyžaroval pocit hlbokého upokojenia. Napriek tomu práve jeho zátišie, poskladané z najrôznejších banálnych predmetov či suvenírov privezených z ciest, majú ešte niečo navyše. Ponúkajú totiž nadhľad, zmysel pre bizarný detail a surreálny príbeh, trochu irónia, a hlavne autorovu obsedantnú precíznosť. Stále znovu stvárňovaný motív zátišia, prelínajúci sa jeho grafickým dielom už celých štyridsať rokov, zahŕňa ale aj fotografie a koláže av poslednom desaťročí aj linorytové štúdie dekadentnej krásy erotických hračiek.
Táto monotematická publikácia úplne neopakovateľným spôsobom predstavuje mnoho podôb Tehlárových zátiší. Predstavuje ich nielen v určitých súvislostiach, ale nazerá na celú tému ako nadčasový fenomén. Veď zátišie, ako výstava dokazuje, sú všade okolo nás, stačí len pomyselne zdvihnúť hodenú rukavicu.