Tvorba Zbynka Sekala (1923–1998) sa v mnohom vymyká nielen českému, ale aj svetovému sochárstvu. Vyrastá zo stredoeurópskej modernistickej tradície a svojimi východiskami sa dotýka princípov, ktoré sú príznačné východnej vizuálnej kultúre, predovšetkým japonskému umeniu. Len málokomu sa podarilo docieliť tak sústredené výpovede o základných hodnotách nášho bytia ako práve Sekalovi. Jeho výtvarná reč navyše dýcha skrytou intimitou. Cítime z nej osobné, sebestačné ticho klauzúry, očistené od akéhokoľvek nároku na vonkajšiu odozvu.
Hneď v počiatkoch zasiahla Sekalovu krehkú dušu rana koncentračného tábora, surová skúsenosť s temnou stránkou ľudskosti. Na jeseň roku 1941 bol ako osemnásťročný chlapec zajatý nacistami, uväznený na Pankráci a potom presunutý do Terezína a Mauthausenu. Domov sa vrátil až po oslobodení v roku 1945, hlboko otrasený a psychicky aj fyzicky vyčerpaný. Hrôzy lágru votkol do komorných skíc rachitických figúr a sugestívnych tvárí, ktoré zúfalo pátrajú po vlastnej identite. Špecifická krehkosť, existencionálna tiaž, neistota, ale aj pevná viera v duchovný rozmer človeka, ktoré z týchto diel vyžarujú, zostali v Sekalových dielach prítomné po zvyšok umelcovho života. Je obdivuhodné, že cez prvotný rámec najhlbšej traumatickej skúsenosti Sekal s úplnou prirodzenosťou rozvíjal svoj zmysel pre výtvarný i literárny jazyk, aby sa v priebehu rokov svojimi myšlienkami v mnohých ohľadoch preťal s tézami Heideggerovej fenomenológie.
Jej prostredníctvom prepájal intelekt, osobnú rovinu, zážitok a traumu s literárnymi i filozofickými zdrojmi a predložil týmto mimoriadne senzitívnu, avšak pregnantnú výpoveď o najzávažnejších otázkach ľudského bytia a plynutí času. Výstava v Museu Kampa pripravená pri príležitosti stého výročia umelcovho narodenia primárne prezentuje Sekalovu tvorbu vzniknutú od štyridsiatych rokov do roku 1970, teda v období pred umelcovým odchodom do exilu. Mapuje dôležité etapy Sekalovej tvorivej cesty, od kresieb z koncentračného tábora, cez rané povojnové diela až po prvé skladané obrazy. Výstava nezabúda ani na Sekalovu prekladateľskú prácu a návrhy knižných obálok. V rámci širšieho dobového kontextu kladie dôraz na autentické vzťahy Zbynka Sekala s jeho generačnými súputníkmi, najmä s Mikulášom Medkom. Tie sú pripomenuté jednak Medkovým portrétom Zbynka Sekala a jednak vzájomnou korešpondenciou.
Dôležitý míľnik v koncepcii prehliadky predstavujú diela vytvorené za Sekalovho štipendijného pobytu DAAD v Berlíne (1969–1970), pretože práve tam sa umelec definitívne rozhodol pre odchod z Československa. Krátko zotrval v Düsseldorfe av septembri 1970 sa trvalo usadil vo Viedni. Mal štyridsaťšesť rokov a začala druhá fáza jeho životnej i umeleckej dráhy. Na výstave ju reprezentuje súbor Sekalových Schránok inštalovaných v závere expozície ako symbolické návesti tvorivej cesty, ktorou sa umelec vo Viedni vydal a po dvadsaťosem rokov napĺňal po boku svojej najdôležitejšej životnej partnerky Christine.