Mesto, ktoré už viac ako sto rokov neexistuje, a pritom bývalo jedným z najvýznamnejších a dozaista aj najstarších stredísk židovského etnika v Európe. Podľa legendy sem zamierili Izraeliti po zbúraní legendárneho Jeruzalemského chrámu, aby sa stalo ich Matičkou Prahou, Mestom a Matkou v Izraeli. Od 16. storočia zjednodušene židovské geto, ktoré sa v polovici 19. storočia zmenilo na piatu mestskú štvrť. Na počesť cisára Jozefa II. bola pomenovaná Josefov, z ktorého sa vo finále vykľovalo útočisko pražskej chudoby. Základná poloha bola na jednej strane daná brehom Vltavy, na druhej prísne stráženou hranicou Starého Mesta pražského. Na pomerne neveľkej ploche, ktorá nepresahovala 93 tisíc štvorcových metrov, bolo snáď iba tridsať ulíc, dva plácky, ktorým sa len zo zvyku hovorilo námestie, jeden palác, pár stoviek rôzne pospájaných domčekov a pochopiteľne synagógy aj dodnes slávny cintorín. Stiesnené miesto plné záhad a tajomstiev. Zažilo vzostupy i pády, opakovane čelilo pogromom kresťanských susedov, drancovaniu cudzieho vojska, katastrofálnym požiarom i povodniam. Niekoľkokrát miestne obyvateľstvo takmer vyhubil mor, inokedy bolo donútené vysťahovať sa z mesta aj zo zeme. Napriek tomu sa vždy spamätalo a náboženský život tu nikdy nebol prerušený. Na konci 19. storočia sa Praha zamilovala do „modernizácie“ a po vzore Paríža, kde historický stred musel ustúpiť bulvárom a luxusnej zástavbe, schválili pražskí radní umiernenejší variant desivého asanačného plánu. Obnášalo to demoláciu „len“ starobylého, pre niekoho ohyzdného, ale zvláštnym kúzlom a ezoterikou presýteného geta. Až na niekoľko stavieb zmizlo z povrchu zemského. Komu vtedy prišlo na myseľ, že s každým strhnutým domom nenávratne mizne aj podstatná časť našej histórie?