Bioetika, teda kritická reflexia biomedicíny a biotechnológií, často dostáva od spoločnosti zadanie podobné „hasičskému zboru“: hasiť, keď horí. Očakáva sa od nej, že povie, ako riešiť problém, ktorý sa akútne objavil. Je to niečo podobné, ako keď najskôr niečo urobíme, pretože to je technicky možné, a až potom začneme premýšľať, či to, čo sme urobili, je dobré, či naše rozhodnutie urobiť to, čo je technicky možné, je správne. Zrejme je potrebné oboje: premýšľať spätne aj premýšľať dopredu. Premýšľaním smerom dopredu sa dotýkame budúcnosti, ktorú tak anticipujeme a svojím konaním meníme na prítomnosť. A práve budúcnosť je niečím úplne zásadným pre naše zaobchádzanie s technikou, vedou aj medicínou. Nejde len o to, aby budúcnosť bola, ale aj o to, aká bude. Než niečo urobíme, je normálne o tom premýšľať. To isté by malo platiť aj pre oblasť biomedicíny a biotechnológií. Pozvaním k takémuto spôsobu uvažovania je aj táto kniha.