Tak ako puky tvoria kvety, tak slová sa skladajú vo vety. Človek obdivuje ich krásu a iný zas hľadá svoju spásu… ako žobrák s natiahnutou rukou chodí a pritom vie, že práve jeho myseľ plodí, čo v tele sa odohráva… žiadna sláva… Tak ako záhon tvoria kvety, tak knihu zase múdre vety, keď teória sa s paxi snúbi… a ako v lese huby, tak medzi ľuďmi sa šíri, že k vám teraz mieri ‚TELO NAPOVÍ‘ a na otázky odpovie, prečo v ňom ten zmätok máme, akože myslíme. .. ‚ja chcem byť zdravé‘ volá, ‚nenúť ma dookola choré byť! Veď ja chcem žiť! Pochop už, čo sa odohráva v hlave, keď bolí pečeň práve, keď oblička zase hnevá a hýbať sa môžem len s palicou!‘ Vybrať si smieš – žiť alebo živoriť. Byť zdravý či nechať sa pokoriť. Ako žobrák s natiahnutou rukou štát, či na cestu k uzdraveniu sa dať. Život môže byť bojom… pravdaže, bojuj s hnojom… do vienka nám rozum dali, a tiež s ním počítali. Lenže človek, tvorstva pán, do truhlice ho uschoval. Myslenie ho totiž bolí, radšej bude chodiť s palicou. Že nie si ovce v stáde? Máš práve dobrú náladu? Vezmeš si ma domov a budeme spolu lepší život žiť? Ty chceš naozaj zdravý/á byť? Potom ti prajem veľa sily, nech tvoje nohy tancujú ako nôžky víly na hebkom lesnom čistinke, nech tvoj život nie je prežívaný len a splní sa ti každý sen.