Knižku básní Martina Vopenku tvorí tridsaťdva básní. Nikde inde vo svojom diele ako v tejto útlej básnickej zbierke av prozaických Nefarebných spomienkach nie je autor sám tak celkom a obnažene prítomný – vo svojej citlivosti, zraniteľnosti, lyričnosti, ale aj vo vôli k reflexii ak vysloveniu doby, v ktorej žije. To najosobnejšie, rodinné, vťahy k starým rodičom, rodičom, žene a dieťaťu, stojí pri ňom hneď vedľa všeobecného, spoločenského, ktoré sa snaží nielen zachytiť a vyjadriť, ale aj premyslieť.