Zbierka Pozdĺž Pyrifleghetónu je v rámci autorových predošlých zbierok ďalším krokom k tvarové a významové vybrúsi jeho poetiky, ktorá sa stále viac koncentruje, akoby stáča sama do seba. Predovšetkým sa ale vracia k prvotnému poznaniu skutočnosti, ktorá je len priezorom k znepokojujúcemu poznania – zaklínanému skrze úsporné, až mlčanlivej texty, v ktorých sa skeptický básnikov postoj zrkadlí v zauzlenie, miestami až dokonca nepriedušnom výrazu.

Básnikovho poézie sa nepochybne necháva inšpirovať prvým slovom, „modrú“ romantickú školou a blakeovským mysticizmom, ale čerpá aj z antickej, židovské či perzské mytológie a stredovekej symboliky alchymistov. Jeho tvorba odráža tradíciu básnických nálad fin de siècle, aristokraticky vznešenú a artificiální dekadencii alebo poéziu prekliatych básnikov.