Preludy neskorej jesene sú poslednou zbierkou Gustava Erharta, básnika bytostného, ktorého poézia je zo života. Vlastného aj druhých. Tých vzdialenejších, či už v čase alebo mieste, aj tých najbližších. Tých osobne poznaných aj tých „len“ čítaných. Nie je to ale poézia existenciálna, je esenciálna.

Autor pracuje s rozmyslom a keď sa rozhodne ísť so svojou kožou na trh, musí si každý verš prejsť opicou, a ku čitateľovi sa dostane, až keď si ním je básnik dokonale istý. Verše osekané na minimum, na najprostší funkčný tvar. Aforizmus zdarne kontaminovaný anekdotou. Verš voľný aj viazaný. Slová známe aj neznáme, odtiaľ aj zďaleka. Raz navýsosť konkrétna, zasadená v jasnej časopriestorovej kulise, ako „matčina izba“ alebo „jedna kamarátka“ z detských rokov, povedaná Šmašlí. Inokedy všeobecné, abstrahujúce, presahujúce do roviny symbolu, archetypu, mýtu; stačí zosadiť slová z názvov predchádzajúcich Erhartových zbierok, ako „nenávratno“, „ticho“, „prázdno“, ale aj „purgatórium“ alebo „podvojné znamenia“. Nie inak je tomu s názvom „neskorá jeseň“.