Druhá básnická zbierka Jána Grabca sa vyznačuje zovretejšou jednotou času a miesta ako v predchádzajúcej zbierke. Ako by sa odohrávala pri prechádzkach februárovou Prahou. Proti tomu identita subjektu sa rozpadá do spleti surreálnych obrazov a asociácií, ktoré vytvárajú podmanivý paralelný svet modrého betónu, hotelov a krvácajúcich vzducholodí. Svet určite absurdný, groteskný, ale ešte škandálnejšie komický. Na smiech je úzkosť. Autor sa zdanlivo odkazuje na osvedčených autorov typu Alfreda Jarryho, Jamesa Joyca či Johna Ashberyho, oveľa skôr ale ponúka vlastnú náladu, spojenú so spôsobom cudzincovho udomácňovania sa v súčasnosti. Grabcova Praha sú zamrznuté Pompeje bez pátosu sopky.