Kniha sa zaoberá problematikou bezdôvodného obohatenia. Mapuje prípady, v ktorých rímski právnici poskytovali žaloby z bezdôvodného obohatenia (kondikcie) a ukazuje, akými zásadami boli vedení pri ich posudzovaní. Práca nachádza značné rozdiely medzi riešením prípadov bezdôvodného obohatenia klasickými právnikmi a riešeniami, ku ktorým sa priklonil cisár Justinián vo svojej slávnej zbierke Corpus iuris civilis a dochádza tak k názoru, že klasické rímske právo bezdôvodného obohatenia je oveľa subtílnejšie, dôvtipnejšie a elegantnejšie obohatenie cisára Justiniána, ktoré máme zachované v Digestoch. Autor zdôrazňuje skutočnosť, že hoci je moderné právo bezdôvodného obohatenia založené na rímskom práve, je to bohužiaľ právo justiniánske, ktoré je predobrazom moderného bezdôvodného obohatenia. Z toho dôvodu sú kriticky komentované ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce bezdôvodné obohatenie. Autor ďalej argumentuje, že znalosť klasického rímskeho práva, najmä odmietnutie zásady „nikto sa nemôže bezdôvodne obohatiť na úkor iného“ (aplikácia tejto zásady bola v rímskom práve obmedzená iba na mladistvých) môže významným spôsobom prispieť k správnej interpretácii aj aplikácii noriem inštitútu bezdôvodného obohatenia.