Je jednota výskumu a výučby samozrejmým a nevyhnutným základom moderného vysokého školstva? Zhodujú sa na tom akademické elity všetkých západných krajín vrátane Českej republiky. Táto kniha však ukazuje, že nie, pretože nebola nikdy v skutočnosti realizovaná – podľa autorov sa jedná o ideologický princíp, ktorý realitu skôr zastiera a ktorý je potrebné podrobiť kritike. Dôsledkom tejto ideológie je často nezáujem vyučujúcich o študujúcich ao to, čo sa naučia. V tomto zmysle predstavuje jednota výskumu a výučby oxymóron: jedná sa o zdanlivo stratený, ale pritom nikdy neexistujúci raj, ktorého večné hľadanie iba zastiera súčasné problémy a bráni ich konštruktívnemu riešeniu. Interdisciplinárny prístup knihy sleduje vývoj tejto ideológie od 19. storočia do súčasnosti, v medzinárodnom kontexte aj v slovenských krajinách. Kniha vyvracia stereotyp o oddelení výskumu a výučby v socialistickom Československu a namiesto toho poukazuje na inovatívnu transformáciu humboldtovskej ideológie do ideologickej jednoty „vedy, vzdelania, výchovy a praxe“. Obdobie po roku 1989 teda neprinieslo „obnovu jednoty výskumu a výučby“; naopak vznikol systém, ktorý prepojovanie ideologicky vyžaduje, ale nepodporuje: školy sa snažili vyhovieť všeobecne deklarovanému nárastu študijných miest a súčasne narastajúcim nárokom na vykazovanie výskumných výsledkov. Preto kniha navrhuje opustiť ideologickú predstavu o jednote „výskumu“ a „výučby“ a navrhuje radikálnu zmenu pohľadu na hodnotenie vzdelávania, hodnotenie výskumu i politiku diverzifikácie.